Na trinásty augustový večer roku 1996 v centre jadranského Pesara, na atmosféru v ošumelo-útulnom, pre opernú prevádzku upravenom štadióne Palafestival (dnes už pre festivalové účely slúži, popri historických budovách divadla a konzervatória, iná športová hala), asi nik z nás prítomných tak ľahko nezabudne. Spod krídel sedemnásteho ročníka renomovaného Rossini Opera Festivalu, špecializovaného na oživovanie tvorby miestneho rodáka Gioachina Rossiniho, vzlietla nová tenorová hviezda. Na premiére dovtedy v archívoch driemajúcej opery Matilde di Shabran, poslednej skomponovanej v žánri opera semiseria, v záskoku za chorého Brucea Forda zažiaril neznámy 23-ročný čiernovlasý mladík. Pôvodne angažovaný na epizódku v inom titule. Bol to rodák z peruánskej Limy – Juan Diego Flórez. Jeho meno z večera do rána začal skloňovať celý operný svet.

S najväčšou pravdepodobnosťou v opernej histórii nenájdeme iného tenoristu, ktorého repertoár obsiahol osemnásť hlavných rossiniovských úloh. Z nich desať – v operách Matilde di Shabran, Il signor Bruschino, La Cenerentola, Il viaggio a Reims, La donna del lago, Le comte Ory, Il barbiere di Siviglia, Otello, Zelmira, Guillaume Tell – stvárnil práve na monotematickom festivale v Pesare. Dvadsať rokov od debutu si pripomenie tohto leta gala koncertom a okrem toho hviezdny tenorista vystúpi v novej inscenácii Jazernej panej ako Giacomo V. – Uberto. Počas dvoch desaťročí profesionálnej kariéry Juan Diego Flórez dokázal zakotviť bez akéhokoľvek výkonnostného otrasu na absolútnej špičke pomyselného rebríčka tenoristov, vyznávajúcich vokálnu estetiku a techniku bel canta. Tá ho s neomylnou istotou viedla predovšetkým najexponovanejším talianskym, ale aj francúzskym repertoárom. Na koncerte 10. 2. 2016 (v Bratislave už druhom) Juan Diego Flórez má ambíciu dokázať, že jeho hlas s unikátne vrúcnou, slnečnou farbou a predovšetkým neochvejnou technikou a tónmi nad obávaných vysokým C, sa cíti doma aj v iných, neoperných sférach.

Prvú polovicu večera Flórez dramaturgicky koncipoval ako kombináciu ukážok z tvorby Wolfganga Amadea Mozarta a francúzskych skladateľov Charlesa Gounoda a Julesa Masseneta. Mozart v interpretácii Juana Diega Flóreza bude trocha prekvapením (v jeho bežnom repertoári ho nenájdeme), ale zároveň potvrdením neodškriepiteľného faktu o univerzálnosti školy belcanta. Tá je s mozartovskými partmi nielenže kompatibilná, ale ich priam obohacuje. Napokon, Mozart a Rossini nemali od seba až tak ďaleko, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Vekovo sa síce tesne minuli (Gioachino sa narodil necelé tri mesiace po Amadeovej smrti), no obaja začali komponovať v detskom veku (isteže, Mozart v ešte intenzívnejšej miere, takže tento parameter je mimo porovnávania) a pokiaľ ide o nároky na spevákov, či v kultúre frázovania, alebo virtuozite a koloratúrnej akrobacii vokálnych partov, sú si v mnohom blízki. Zatiaľ čo Mozart technicky „vyžmýkal“ najmä soprány a vôbec nešetril basistov (k tenorom bol azda trocha ohľaduplnejší), Rossini s obľubou sondoval, kam až siahajú hranice a možnosti ľudského hlasu. Vo všetkých hlasových odboroch, možno s výnimkou hlbokého mužského, kde sa pohyboval skôr v basbarytónovej tessiture.

Juan Diego Flórez si na dnešný koncert vybral z tvorivého odkazu Wolfganga Amadea Mozarta (1756-1791) tri čísla: dve operné a jedno oratoriálne. Po predohre k Čarovnej flaute (premiéra sa uskutočnila 30. septembra 1791 vo viedenskom Theater im Freihaus auf der Wieden – bolo to niečo vyše dva mesiace pred skladateľovou smrťou), ktorá hudobne anticipuje dve kontrastné línie opery (meditatívno-vážnu a hravo-humornú), zaznie tenorová ária Tamina z 1. dejstva Dies Bildnis ist bezaubernd schön. Tri dámy Kráľovnej noci zachraňujú v cudzej krajine strateného mladého princa, prenasledovaného hadom. Odovzdávajú mu portrét kráľovninej dcéry Paminy, ktorá sa nachádza v zajatí Sarastrovej ríše. Tamino je očarený jej krásou, tep sa mu zrýchľuje a pociťuje, že po prvýkrát našiel lásku. V ľúbostnom očarení sa vyznáva z túžby, aby Pamina naveky patrila jemu a on jej.

Zatiaľ čo Čarovnú flautu skomponoval Wolfgang Amadeus Mozart na nemecký text Emanuela Schikanedera, opera Così fan tutte patrí – popri Figarovej svadbe a Donovi Giovannim – do voľnej trilógie, opierajúcej sa o libretá Lorenza da Ponteho. Je poslednou operou komického žánru, napísanou na taliansky text. Premiéra sa uskutočnila 26. januára 1790 vo viedenskom Burgtheatri. Vtipná a šteklivá, zároveň salónne delikátna zápletka, skúšajúca vernosť dievčenskej (ale aj mládeneckej) dvojice, je vyšperkovaná bravúrnou a cituplnou Mozartovou hudbou. S množstvom árií, dvojspevov a ansámblov, určených sextetu sólistov. Ária Ferranda Un´aura amorosa z 1. dejstva je emotívnym vyjadrením presvedčenia, že lásku jeho snúbenky Dorabelly nezlomia ani nástrahy donom Alfonsom zinscenovanej previerky. Karl Böhm, jeden z najväčších mozartovských dirigentov všetkých čias (jeho obzvlášť obľúbeným titulom boli práve Così fan tutte), poukazoval na rafinovanosť hudobných prostriedkov, vystihujúcich rozdiel medzi citom úprimným a falošným. Z Ferrandovej árie žiari skutočný cit, pri prvej Dorabellinej árii cítiť, že to bude ona, ktorá sa ako prvá potkne.

Odbočkou zo sveta opery je predohra a po nej ária Ozia D´ogni colpa la colpa maggiore z oratória La Betulia liberata. Wolfgang Amadeus Mozart dielo skomponoval ako 15-ročný. Počas cesty s otcom po Taliansku si spravil prestávku v Padove a zároveň splnil objednávku Dona Giuseppeho Ximenu, princa aragónskeho. Libretista Pietro Metastasio čerpá námet v biblii a opiera sa o príbeh zo starozákonnej Knihy Juditinej. La Betulia liberata mala premiéru 7. apríla 1786 vo Viedni pod Mozartovou taktovkou. Tenorová ária z 1. časti D´ogni colpa la copla maggiore upúta virtuóznymi koloratúrnymi kaskádami, veľkým tónovým rozsahom, takže ju zvládajú len technicky najvyspelejší tenoristi belcantového razenia.

Do sveta francúzskej opery nás uvedie baletná hudba z Fausta od Charlesa Gounoda (1818-1893). Dance antique (allegretto) a Variations de Cleopatra (moderato maestoso) sú súčasťou Valpurginej noci, rozsiahleho tanečného výjavu, vloženého do 5. dejstva opery. Ária Fausta Salut, demeure chaste et pure z 3. dejstva patrí k obľúbeným koncertným číslam Juana Diega Flóreza. Celý part titulného hrdinu Gounodovej opery zatiaľ na javisku (čo potvrdzuje prezieravosť a umelecko-intelektuálnu výbavu umelca) nevytvoril. Gounodov Faust uzrel svetlo sveta 19. marca 1859 v parížskom Théâtre-lyrique a o desať rokov neskôr slávil triumf v zrevidovanej verzii na scéna Opéra de Paris. Tretie dejstvo Fausta sa odohráva v Margarétinej záhrade. V cavatine, korunovanej vysokým C, podlieha Faust čaru miesta, „čistého a cudného príbytku“ svojej vyvolenej. V tej chvíli je rozhodnutý nepodľahnúť Mefistofelovým plánom a nepokúšať počestnosť dievčaťa.

Na francúzskej pôde ostávame. Charlesa Gounoda strieda jeho o dvadsaťštyri rokov mladší krajan a čiastočne aj učiteľ z parížskeho konzervatória Jules Massenet (1842-1912). Spomedzi štyroch desiatok zanechaných javiskových prác, z ktorých väčšina padla do zabudnutia, vlna renesancie v druhej tretine minulého storočia vrátila na scénu, hoci vo väčšine prípadov len sporadicky, približne štvrtinu titulov. K repertoárovým stáliciam patria vlastne iba Manon (1884) a Werther, premiérovaný 16. 2. 1892 vo viedenskej Hofoper. Goetheho námetom inšpirovaný Werther spája v sebe poeticko-elegickú lyriku s vášnivými explóziami veristickej drámy. Napokon, v čase jeho vzniku už bola na svete Mascagniho Sedliacka česť a tesne pred zrodom aj Komedianti Ruggera Leoncavalla. Postavu Werthera stvárni Juan Diego Flórez po prvýkrát koncertne v Paríži v apríli tohto roku a v decembri, na scéne Teatro comunale di Bologna, ho čaká v tejto roli aj javiskový debut. Najznámejšia tenorová ária Pourquoi ma réveiller sa nachádza v 3. dejstve. Po odlúčení od Charlotty, medzičasom, plniac sľub umierajúcej matke, zosobášenej s Albertom, vracia sa Werther na Štedrý deň do jej domu. Číta Ossianove verše a spomína na časy, ktoré spolu trávili v jej izbe, pri tom istom klavíri, pri tých istých knihách.

Romeo a Júlia, to je v širšom ponímaní Verona zo začiatku 15. storočia, William Shakespeare a tragický príbeh mileneckej dvojice, na pozadí vzťahov znepriatelených rodov. V diele Charlesa Gounoda romantická, emóciami nabitá dráma so štyrmi strhujúcimi duetami ústredného páru a radom efektných, vokálne náročných árií. Opera bola po prvýkrát uvedená na scéne parížskeho Théâtre-lyrique 27. 4. 1867. Ária Ah! Léve-toi soleil z 2. dejstva je vrúcne romantickým vyznaním v záhrade Capuletovcov sa skrývajúceho Romea, prirovnávajúceho Juliettinu krásu k slnečnému svitu.

Druhú časť koncertu koncipoval Juan Diego Flórez ako bloky ukážok zo španielskych zarzuel, talianskych piesní a napokon na rozlúčku zaznie čerešnička na torte, ária z tvorby Gioachina Rossiniho. Zarzuela je hudobno-dramatický útvar s koreňmi v Španielsku, spájajúci spev, hovorené slovo a tanec. Pripodobniť ho možno francúzskej opéra comique, alebo operete vo viedenskom, či aj našom ponímaní. Etymológia slova zarzuela je neistá, no zväčša sa spája s názvom kráľovského loveckého zámku Palacio de la Zarzuela, ktorý dal postaviť kráľ Filip IV. v 17. storočí pri Madride. Údajne tam dozrievala hojnosť černíc (zarza, v preklade černica). Zarzuela má svoju barokovú etapu (1630-1750), spracúvajúcu často mytologické témy a rozšírenú dokonca aj na kolonizovanú Kubu či Filipíny. A dodnes udržiavanú romantickú. Po revolučnom roku 1868 došlo k postupnému zjednodušovaniu predstavení, aby sa znížili náklady na prevádzku a stali sa dostupnejšími. Dodnes funguje v Madride Teatro de la Zarzuela s celoročnou prevádzkou a mnohými medzinárodne známymi, najmä španielskymi opernými sólistami. K významným autorom zarzuely patria okrem iných aj Reveriano Soutullo (1880-1932) a Juan Vert (1890-1931). Prvý z nich, rodák z Galície, vyštudoval madridské konzervatórium a zavŕšil ho roku 1906 dvoma prvými cenami, za harmóniu a skladbu. Na základe toho získal štipendium na štúdium v Taliansku a Francúzsku, kde jeho učiteľmi boli okrem iných aj Maurice Ravel a Camille Saint-Saëns. Po návrate do Madridu sa stal úspešným tvorcom zarzuel. Po roku 1919 uzavrel umelecké partnerstvo s o desať rokov mladším kolegom, z provincie Valencia podchádzajúcim Juanom Vertom. Ich spolupráca pretrvávala až do Vertovej smrti. Soutullo ho prežil len o rok. Jedna z ich posledných spoločných zarzuel, El último romántico (libreto José Tellaeche), bola premiérovo uvedená 9. marca 1928 v madridskom Teatro Apolo. Z 1. dejstva pochádza romanca Enriqeho Bella enamorada, vyžarujúca južanskú, sladkobôľnu, jemnou nostalgiou okorenenú melodiku.

Amadeo Vives (1871-1932), katalánsky hudobný skladateľ, autor viac než stovky javiskových diel, bol najmladším zo štrnástich detí, z ktorých sa len päť dožilo dospelosti. Hudobný talent prejavil už v ranom detstve. V osemdesiatych rokoch sa rodina odsťahovala do Barcelony. Tam Amadeo vyštudoval a zakrátko sa stal výraznou osobnosťou španielskej hudby v prvej tretine 20. storočia. Komponoval najmä zarzuely, ale aj opery, orchestrálne a zborové skladby i piesne. Najznámejšou skladateľovou zarzuelou je Doña Francisquita, spracúvajúca námet Lope de Vegu. Ária Fernanda Por el humo se sabe zaujme šarmantnou linkou kantilény, s folklórne nadýchnutou melodikou a inštrumentáciou. Umožňuje tenoristom vyniknúť v široko nadýchnutých frázach, pestrej dynamickej palete a samozrejme, aj v korunách výšok. S obľubou ju interpretovali napríklad Alfredo Kraus, José Carreras či Plácido Domingo.

Zarzuelový blok dopĺňa Intermedio z diela La boda de Luis Alonso (la boda = svadba) od španielskeho skladateľa, huslistu a dirigenta Gerónima Giméneza (1854-1923). Už ako 12-ročný hral v orchestri Teatro Principal v rodnej Seville, neskôr sa mu podarilo získať štipendium, vďaka ktorému študoval hru na husliach a kompozíciu na parížskom konzervatóriu. Od roku 1855 bol riaditeľom madridských divadiel Teatro Apolo a Teatro de la Zarzuela. Zmysel pre temperamentnú rytmiku a vzletnú melodiku dokumentuje intermezzo zo zarzuely La boda de Luis Alonso, po prvý raz uvedenej roku 1897 v Madride. Gerónimo Giménez ich skomponoval vyše stovky.

Dostávame sa do talianskeho bloku. Francesco Paolo Tosti (1846-1916), rodák z Ortony (provincia Chieti), posledné z piatich detí miestneho obchodníka, študoval v Neapole u skladateľa a váženého pedagóga Saveria Mercadanteho. Kompozíciu a hru na husliach absolvoval roku 1866. Spočiatku organizoval a dirigoval prázdninové operné predstavenia na jadranskom pobreží od Ortony po Anconu. Potom si doplnil vzdelanie štúdiom spevu v Ríme. V roku 1870 sa vydal na cestu do Londýna, kde sa o desať rokov neskôr stal učiteľom spevu (maestro di canto) na dvore kráľovnej Viktórie. V tejto pozícii zotrval aj počas následnej vlády Eduarda VII. Po jeho smrti sa Francesco Paolo Tosti vrátil definitívne do Talianska, s ktorým však nikdy neprerušoval styky. Usadil sa v Ríme. Je autorom množstva piesní (canzone napoletane), plných vrúcnej kantilény, južanskej náruživosti a slnečného jasu, ktoré spája predovšetkým vplyv Neapola. Mesta hudby s veľkými osobnosťami v ňom pôsobiacimi a nenapodobiteľným geniom loci. Zlatým vekom neapolských piesní bolo najmä „ottocento“ (19. storočie) a dvadsiate, po druhú svetovú vojnu. S neskrývanou vášňou ich interpretovali najvýznamnejší tenoristi všetkých čias. Počnúc Enricom Carusom, Benjaminom Giglim a Titom Schipom, cez Jussiho Björlinga, Giuseppe di Stefana, veľké trio Pavarotti – Domingo – Carreras, až po súčasných. Pieseň L´alba separa dalla luce l´ombra vznikla roku 1907 a pochádza z cyklu Quattro canzoni d´Amaranta. Skomponovaná je na text Gabrieleho d´Annunzia. Nemenej efektná, ba ešte známejšia je pieseň Marechiare, zložená roku 1886. Autorom textu je taliansky básnik, dramatik a esejista Salvatore di Giacomo, ktorý s obľubou písal v neapolskom nárečí. Obaja autori slov sú však spájaní so sympatiami k nastupujúcemu fašizmu v Taliansku.

Dve ľúbezné Tostiho piesne predelí romanca melodicky nemenej podmanivá. Ruggero Leoncavallo (1857-1919) skomponoval desiatku opier a rovnaký počet operiet, z ktorých však trvalé miesto v repertoároch divadiel majú len Komedianti. Popri javiskovej tvorbe sa venoval aj písaniu piesní. Najznámejšiu z nich, Mattinatu, vytvoril roku 1904 a venoval ju Enricovi Carusovi. On ju ako prvý, s Leoncavallom pri klavíri, nahral pre britskú spoločnosť The Gramophone Company (neskoršia His Master´s Voice) a zabezpečil jej trvalú popularitu.

Rok 1816 bol v živote Gioachina Rossiniho (1792-1868) nemenej plodný ako tie predchádzajúce. V svojich dvadsiatich štyroch rokoch mal na tvorivom konte už šestnásť opier. Sedemnásta, Il barbiere di Siviglia (pôvodne Almaviva, ossia L´inutile precauzione, v preklade Márna opatrnosť) uzrela svet v rímskom Teatro Argentina 20. februára 1816. Ešte v tom istom roku napĺňa Rossini zmluvy na kantátu Le nozze di Teti, e di Peleo (pri príležitosti svadby princeznej Marie Caroliny s vojvodom di Berrym) a komickú operu La gazzetta, no už na december pripravuje pre neapolské Teatro del Fondo premiéru Otella. Barbier zo Sevilly na premiére skončil fiaskom (špekuluje sa, že aj pod vplyvom fanúšikov konkurenčného spracovania Beaumarchaisovej témy Giovannim Paisiellom), no už druhé predstavenie zaznamenalo triumf. A práve táto komická opera sa udržala na javiskách aj počas najsilnejšieho útlmu v uvádzaní Rossiniho opier. Jednak krátkosť času, ale aj dobové zvyklosti, umožnili skladateľovi využiť časť vlastnej hudby, použitej v predchádzajúcich opusoch. Tak napríklad populárna predohra zaznela ešte pred Barbierom zo Sevilly dokonca v dvoch tituloch. Prvým bol Aureliano in Palmira (1813 Milano), druhou Elisabetta regina d´Inghilterra (1815, Neapol). Áriu Cessa di più resistere, ktorá sa zatiaľ v žiadnom zo slovenských uvedení opery neobjavila, spieva gróf Almaviva tesne pred šťastným vyvrcholením deja. Teda po tom, čo doktor Bartolo zistí, že jeho opatrnosť bola márna a boj o Rosinu definitívne prehral. Bravúrnu, koloratúrnou pyrotechnikou vyzdobenú, takmer osemminútovú tenorovú áriu, použil Gioachino Rossini o necelý rok neskôr ako záverečné mezzosopránové rondo Angeliny Non più mesta z opery La Cenerentola.

PAVEL UNGER