Koncom mája a začiatkom júna spieval najlepší slovenský tenorista Pavol Bršlík už po druhý raz rolu Alfreda vo Verdiho La traviate vo Viedenskej štátnej opere. Tentoraz v hviezdnom obsadení s Plácidom Domingom (Giorgio Germont, jeho otec) a s Irinou Lungu, jednou z najžiadanejších predstaviteliek Violetty Valéry. Keďže naše média nepriniesli nijakú recenziu na tieto výnimočné predstavenia, súkromne som na túto tému korešpondoval s našou poprednou hudobnou kritičkou Dr. Teréziou Ursinyovou. S jej láskavým dovolením uverejňujem jej hodnotenie predstavenia.
Ján Korecký

Nielen Bršlíkov Alfredo vo Viedni

Na Bršlíkovom Alfredovi som bola 29. mája 2018. Musím povedať, že z celého predstavenia ma spevácky najviac upútal práve on, najmä od druhej polovice, kde sa rozospieval, vcítil do postavy s jemu príznačnou emotívnosťou a javiskovo-hereckým nadaním. To, že si v 2. dejstve vysoké „c“ usporil  na niektoré ďalšie predstavenie, nie je pre mňa zase prvoradé. Nezakladám si na vysokých céčkach, ktoré sú síce nádherným zavŕšením vokálnych možností – ale nad tým je muzikalita a rôzne fajnovosti v dynamike, čo svedčí o muzikalite speváka a jeho stvárnení roly. V tomto smere je Bršlík ozaj veľký a má pred sebou zaiste ďalšie etapy kariéry.

Podobne ako Flórez – aj keď každý je iný – zrejme hľadá nové obzory a roly, aby sa vymanil z ranoromantického repertoáru. Možno mám v predstave plnší, širší či mužne zrelší hlas, než je leggiero (ľahký) tenor Bršlíka.  Ale – dávam si otázku: prečo nie? Veď v protiklade s Giorgiom Germontom – otcom je Alfredo mladík, ktorý koná výbušne vo vzplanutí lásky, ale aj v nepremyslenom mladíckom urážaní Violetty na plese. Je to ešte príliš mladý muž, syn, o ktorého sa otec stará tak, ako o svoju dcéru, ktorej Alfredo ničí povesť. Napokon – dlho ho živí skúsená, láskou „postihnutá“ Violetta, až sám zistí, že by mal odísť do Paríža a postarať sa o ňu on… Nuž, prečo by to teda nemal byť spevák s ľahkým,  pritom hlboko zaangažovaným tenorom? Veď aj Bršlíkovi sa hlas postupne mení a získava na šírke, objeme. Alfredo je navyše rola, ktorú už z tých Verdiho môže spievať, a tak nabúrať zaužívané predstavy poslucháčov. Takže som jeho cestu za novými cieľmi vysoko ocenila.
Pravdu povediac, pre mňa je vždy magický a úžasný Plácido Domingo. Hoci je sedemdesiatnik, akonáhle vstúpi na javisko, všetkých (nielen divákov) zmagnetizuje. Tak to bolo aj tentokrát. Nielenže na seba sústredil pozornosť divákov, ale aj inšpiroval spevákov. Akoby sa stal centrom diela, hoci v ňom vystupuje až od 2. dejstva. I ostatní začali spievať a lepšie tvoriť – ako  vtiahnutí do  sveta absolútne skúseného profesionála, ktorý nestratil nič z tónovej pevnosti, vokálnej krásy, hoci dávno vstúpil do sveta barytónov.

Klaňačka s neutíchajúcim potleskom po predstavení La Traviaty vo Viedenskej štátnej opere. Publikum aj speváci si užili nádherný večer s jedinečným obsadením. Atmosféru si očividne užíval aj orchester, ktorý zvyčajne pomerne rýchlo odíde.

Nuž, to bol môj najväčší zážitok, podobne ako keď Domingo vo Viedni (kde som to zažila) chytí do ruky taktovku a pred sólistami, zborom i orchestrom splynie s javiskom, spievajúc  všetky  hudobné čísla partitúry, ktoré má vštepené v pamäti od začiatkov svojej úžasnej kariéry. U Dominga sa už nehodnotí v inscenáciach, ktoré ešte spieva ako barytón, len spev, ale celé fluidum, ktoré rozdáva ako človek, ktorý žije a mrie v hudbe.
Irina Lungu ako Violetta mala pekné, žiarivé, pohyblivé koloratúry, ale v ďalšom procese predstavenia sa strácala farba jej sopránu, akoby bola ustatá, alebo technicky nie na výške svojich kolegov.
Réžia J. F. Sivadiera (s prenesením do súčasnosti – vrátane scény a kostýmov) je „suchá“, akoby vložená do kategórie krčmy 4. cenovej skupiny. Videla som Traviatu vo Viedni dvakrát – a nikdy ma táto dezilúzia nepotešila.
Okrem Bršlíka a Dominga bolo pre mňa obrovským zážitkom poznanie dirigenta Marca Armiliata a všeobecne – stretávanie sa s nádherným zvukom orchestra Viedenskej štátnej opery. Mäkké tóny tunajších (nielen) sláčikov, jednota všetkých skupín orchestra, ich vyladenosť a ideálna súhra pozdvihuje každé predstavenie na priam koncert. Keby na scéne nebola ani jedna hviezda speváckeho neba, orchester Viedenskej štátnej opery to vynahradí a návštevník odchádza s pocitom, že počul a zažil hviezdny večer. Skromný, sympatický, hudobne maximálne s javiskom cítiaci, pritom jemný taliansky dirigent Marco Armiliato je vo Viedni pre návštevníkov úžasným magnetom pri výbere predstavení talianskeho repertoáru v štátnej opere. Každej inscenácii a opere, ktorú diriguje, vtlačí italienitu, vrúcnosť, vášnivosť, nádhernú južnú koloristiku, melodickosť a spevnosť talianskej duše. Veď mu to aj vďačné publikum vždy vracia dlhým potleskom a vďakou – zarovno so sólistami.

Terézia Ursínyová