V malej dedinke Tvarožná pri Kežmarku si ju dodnes pamätajú ako: to dievčatko, čo stále spievalo. Dnes je mezzosopranistka Jana Kurucová sólistkou prestížneho operného domu v Berlíne – v Deutsche Oper. V lete bude v Žiline nahrávať svoje prvé CD s Mozartovými áriami.

V Berlíne žiješ už niekoľko rokov, dá sa hovoriť, že je to už domov?

Určite. Vždy, keď sa z nejakej cesty vraciam do Berlína, mám pocit, že sa vraciam domov. Spoznala som tu môjho manžela a narodila sa nám tu dcérka. Tu som si založila vlastnú rodinu. Berlín tak bude navždy začiatkom našej rodiny. Mám rada aj mesto ako také. Panuje tu absolútna voľnosť. Nikto nerieši, kto odkiaľ pochádza, aký má štýl. Je tu miesto pre každého a je tu naozaj veľa možností.

Takže by si o sebe vyhlásila tak ako kedysi Kennedy: Ich bin ein Berliner?

Áno, rada a dobrovoľne slovenská Berlínčanka.

S manželom Hennym na dovolenke v Portofine

Aká bola tvoja cesta do Berlína?

Moja spevácka cesta začala tým, že som odišla zo Slovenska do Grazu, kde som dva roky študovala na univerzite (Kunstuniversität Graz). Potom som sa dostala na predspievanie do operného štúdia bavorskej opery v Mníchove, kde som zachytila posledný rok pôsobenia známeho dirigenta Zubina Mehtu, ktorý tam bol generálnym hudobným riaditeľom. Tu som spievala vo viacerých inscenáciách rôzne malé roly a stála pri veľkých spevákoch, ktorých pozná svet. Vďaka predspievaniu som sa dostala do Heidelbergu, kde som bola tri roky a mala som možnosť zaspievať si všetky hlavné Mozartove roly môjho fachu a Rosinu z Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Rosina mi otvorila dvere do Berlína, do Deutsche Oper.

Jana Kurucová ako Rosina (G. Rossini: Barbier zo Sevilly) v Deutsche Oper v Berlíne

Väčšina spevákov po čase zvolí pôsobenie na voľnej nohe, aby neboli viazaní na jednu scénu.

Od leta začínam pracovať na voľnej nohe. A nakoľko som už mala viacero možností pracovať aj v zahraničí, napríklad v Pekingu, Tokiu, či Osle, mám tam kontakty a vrátim sa tam aj v budúcnosti. Ale zostávam aj v Deutsche Oper, ktorá mi ponúkla zmluvu na dva roky s pätnástimi predstaveniami ročne. Čo sa týka Talianska, je to ťažšie. V mojom fachu majú Taliani vynikajúce domáce speváčky. Skôr tam bude možnosť presadiť sa v netalianskom repertoári. Veľa talianskych divadiel má, žiaľ, finančné problémy, ale dúfam, že sa to do budúcna zlepší.

Takže Taliani neplatia?

Je pár divadiel, ktoré platia, kde nie je problém, ale od kolegov viem, že sú aj divadlá, kde sa na gážu čaká aj jeden alebo dva roky, čo je pre speváka neúnosné. Ak tam idem, musím si nájsť ubytovanie, zaplatiť si cestu, musím sa tam živiť, preto je kruté čakať na honorár dva roky.

Vieš si predstaviť, ako budeš fungovať? Predsa len máš rodinu a Tvoj manžel má prácu v Berlíne.

Viem si to predstaviť, lebo môj manžel veľmi rád cestuje a s dcérkou tiež nemáme problém. Stále sa ma pýta, kedy pôjdeme lietadlom. Beriem veci športovo a teším sa, že mám šancu zaspievať si nejakú krásnu rolu. Nemám z toho strach. Vždy, keď som na rázcestí, čo je aj tento prípad, dôverujem osudu. Keď si človek naozaj niečo úprimne praje a nepraje nikomu nič zlé, tak to vychádza. Mne to tak funguje a som naozaj šťastná.

Veľa spevákov sa bojí aj o zdravie. Keď máš cestovať aj s rodinou, kde nebudeš mať teda len čas na seba, ale budeš sa musieť starať aj o rodinu, nemáš stres, či ráno bude ten hlas v hrdle?

Ja sa tým nestresujem. Myslím si, že veľkým podporovateľom choroby je negatívne myslenie. Treba myslieť pozitívne. Aj v Berlíne sa starám o rodinu, chodím po dcérku do škôlky, a hlas funguje. Je to o nastavení. Ale priznávam, keď mám ťažké predstavenie, tak noc pred predstavením spím v inej izbe, aby som mala pokoj.

Je to aj vďaka tvojmu manželovi, že ti vytvorí tie podmienky.

Áno, človek sa musí pred predstavením uvoľniť a oddýchnuť si. Keď som cez deň s dcérkou a večer mám predstavenie, idem do divadla o hodinu skôr ako bežne a len si ľahnem na sedačku a urobím pár nejakých cvikov, jogu. Je to také sústredenie sa na mňa ako na speváčku, ale viac nepotrebujem.

Tvoja dcérka chodí do divadla? Videla ťa spievať?

Chodí do divadla veľmi často, hoci teraz, keď ma už spozná aj v parochni, je to trochu náročnejšie, lebo chce ísť za mamou na javisko. Manžel s ňou teda chodí na generálky, kde keď naozaj chce prísť za mnou, vyjdú von. V Berlíne má však divadlo aj veľkú ponuku detských predstavení a koncertov, kam chodíme. Už to tam pozná a rozpráva mi, aké nástroje hrajú.

Ty všetko berieš s takou ľahkosťou a na pódiu z teba cítiť radosť. Mávaš vôbec trému?

Musím povedať, že nie je to taká tréma, ktorú som mala pred pätnástimi rokmi, keď som začínala. Vtedy som mala naozaj takú trému, že mi búšilo srdce a mala som úplne studené ruky a bola som celá v kŕči. Odvtedy sa mi podarilo absolvovať niekoľko sedení hypnózy, ktorú naozaj veľmi odporúčam, lebo mi pomohla zbaviť sa rôznych strachov, ktoré človek má. Najväčší strach je ten: budem sa iným páčiť, alebo čo si o mne myslia? Človek nikdy nedokáže všetkým vyhovieť, ale keď sa oslobodí od tohto strachu a povie si, mám taký hlas, aký mám, nemôžem byť niekto iný a ani nechcem byť niekto iný, ako som, keď sa to ľuďom páči, tak prídu, a tak ma obsadia znovu, alebo ma neobsadia, ale život ide ďalej. Myslím si, že keď si je človek vedomý, že sme smrteľní, že nikdy nevie, kedy musí ísť, tak čoho sa máme báť?

Aj v Slovenskom národnom divadle debutovala ako Rosina                                             © Anton Sládek

Čo sa týka fanúšikov, aké je to v Berlíne? Máš tu fanúšikov?

Mám tu veľa fanúšikov a chodia na moje predstavenia. Potvrdzujú mi to najmä svokrovci. Boli na predstavení a pri potlesku sa rozprávali: Janka to zaspievala super a ľudia za nimi sa ozvali, že akože vy poznáte Janku, však to je naša Janka… Mám tu takýchto fanúšikov, ktorí ma majú radi a cítim to zakaždým, keď som na javisku a spievam nejakú rolu. Som im veľmi vďačná za potlesk.

Život operného speváka je naplánovný niekoľko rokov dopredu. Dokedy máš vlastne termíny?

Už nejaké dva-tri roky dopredu viem, čo ma čaká, aké roly. Som za to veľmi vďačná, lebo ja som typ speváčky, ktorá keď vie, že o dva roky spieva ťažkú rolu, tak k nej priňuchnem už teraz. Takto sa snažím vyvarovať nejakému časovému stresu. Každá rola, ktorú človek naštuduje, potrebuje proces dozretia. Sú roly, na ktoré potrebujem aj trištvrte roka, aby som ich dokázala nacvičiť, lebo telo si potrebuje na ne zvyknúť. Pri speve používame stále tie isté svaly, ale vždy v nejakej inej kombinácii. A mám rada, keď naštudujem nejakú rolu, keď ju môžem na pár mesiacov odložiť, aby vo mne dozrela. Keď potom začnem skúšať inscenáciu a chodiť na skúšky s dirigentom, tak mám taký pocit, že – aha! – teraz to začína mať šťavu. Takže v tomto je tá výhoda, že človek už dva-tri roky dopredu vie, čo bude spievať a vie sa na to pripraviť.

Aké veľké roly ťa teda čakajú o tie dva-tri roky? Na čo sa aktuálne pripravuješ?

Napríklad ma čaká… Ale to ešte asi nemôžem povedať (smiech). Lebo plány divadiel ešte nie sú vonku. Je to teda divadelné tajomstvo, ale čaká ma jedna rola vo Verdiho opere, ktorá bude mojím skúšobným krokom smerom k Verdimu a rozšíri mi repertoár.

Ako sa vlastne pripravuješ na rolu?

Úplne prvé je, o čom tá rola je, čo chce tá postava povedať. Potom si sadnem za klavír, a keďže som od detstva hrala na klavíri, dokážem sa tú rolu sama z nôt naučiť. Najprv sa začínam učiť frázy. Niekedy je text veľmi ťažký, tak si slovo doslova rozdelím na slabiky a každú tú slabiku nanovo spievam, aby sa nevytvorili svalové kŕče, aby všetko bolo uvoľnené. Keď sa naozaj tak veľmi dlho zaoberám každou frázou a viem presne, o čom spievam, čo ktoré slovo znamená, zrazu zistím, že v tých notách je všetko. Herecký prejav mi príde k tomu automaticky, je to až druhé štádium tvorby postavy. Myslím si, že keď sa človek od začiatku začne do toho herecky zapájať, tak je pritom veľmi emocionány a často nespozná, kde robí technické chyby a snaží sa herectvom, technické chyby zakryť. Ak sa chyby dostanú do organizmu, potom sa už ťažko odbúravajú.

Keď sa naučíš rolu a odspievaš premiéru a pár repríz, dá sa povedať, že už je v tebe? Nezabudneš ju?

Je to tak, aj vďaka dlhej príprave. Keď študujem nejakú rolu, rozdelím si ju, ja tomu hovorím sedenia, napríklad na 20 sedení a jedno sedenie sú len tri strany. Dve hodiny sa zaoberám len týmito stranami. Najprv len slabiky, ich spájanie do slov a nakoniec príde dynamika. Potom sa k tomu pridá herectvo.

Vždy keď prídeš na scénu, tak je tam.

Áno, lebo človek to stále opakuje, venuje sa tomu a na javisku sa Ti už len vynorí ten známy pocit, ako si to nacvičil, je to v tebe naprogramované.

Katarína Korecká

autorka je reportérkou TA3, kde má svoju reláciu Bravo! o opernej scéne a klasickej hudbe

Rozhovor vyšiel v týždenníku Slovenka č. 13/2018 (3. 4. 2018)