Veľká zvedavosť milovníkov opery sprevádzala prípravy na uvedenie novej produkcie opery Gaetana Donizettiho Lucia di Lammermoor vo Viedenskej štátnej opere, v ktorej debutovali Olga Peretyatko a Juan Diego Flórez.
Zúčastnila som sa premiéry 9. februára 2019.
Olga Peretyatko
Všetky foto v tomto blogu: Wiener Staatsoper/ Michael Pöhn
Viedenská štátna opera je renomovanou adresou a Lucia di Lammermoor vyhľadávaným titulom. Za jej predstaveniami cestujú fanúšikovia z celého sveta. Spolu s niekoľkými ďalšími opernými hitmi tvorila Lucia di Lammermoor pilier programu tohto repertoárového divadla. Je to majstrovské dielo romantizmu, jedno z vrcholných diel autora, ktoré vo Viedni odznelo dva roky po talianskej premiére v Teatro di San Carlo v Neapole v roku 1835, potom nasledoval Paríž a ďalšie mestá. Vo Viedni bola potom súčasťou repertoáru od roku 1870 do 1926 a od roku 1978 do 2012. Striedali sa v nej hviezdy prvého rangu, predovšetkým operné primadony a ostatné štyri desiatky rokov sa niesli v znamení koloratúrnej sopranistky zo Slovenska, Edity Gruberovej. Gruberová je fenomén a navždy ním ostane. Rakúske médiá a odborná kritika sa na ňu odvolávali celé týždne pred novou premiérou a s obdivom sa o nej vyjadrovala protagonistka Lucie hodnotenej inscenácie vo Viedni, ruská sopranistka Olga Peretyatko. Aj v bulletine k opere, ktorý je vysoko kvalitnou samostatnou publikáciou, sa pri popise nárokov na hlasy jednotlivých sólistov, uvádza Gruberová medzi unikátnymi protagonistkami…
Edgardo (Juan Diego Flórez) a Lucia (Olga Peretyatko)
Rossini – Bellini – Donizetti, majstri bel canta. Donizettiho Viedeň vždy milovala, Wagner označil Viedeň za Donizettiho mesto (sic!). Autor tu pôsobil v roku 1842 ako cisárom menovaný skladateľ a dirigent v Divadle pri Hofburgu, jeho predchodcom bol aj Mozart. Lucia di Lammermoor sa stala jeho najhranejším a najobľúbenejším titulom, ale aj kľúčovým dielom romantizmu. Skladateľ ju skomponoval za 6 týždňov v roku 1835, v roku 1839 bola preložená do francúzštiny, aby mohla byť uvedená v Théâtre de la Renaissance v Paríži a už v roku 1843 bola preložená do nemčiny. Libreto vytvoril Salvadore Cammarano na základe bestselleru škótskeho právnika a spisovateľa Sira Waltera Scotta (The Bride of Lammermoor) z roku 1819.
Dej sa odohráva v 17. storočí, je to príbeh lásky príslušníkov znepriatelených rodov, Lucie a Edgarda. Scott, Cammarano i Donizetti boli autormi 19. storočia a v diele reflektujú pohľad na ženu a jej postavenie v mužskom prostredí – bez práv, bez možnosti rozhodnúť sa. Donizettiho dielo sa rokmi vyvinulo do podoby, v ktorej získalo obrovskú obľubu. Podstatou bolo k notám, zafixovaným v partitúre, slobodne dotvoriť pôvabné doplnky, a tak si speváci pridali trilky, ozdoby, behy, výšky, všetko, čo ich prezentovalo, priťahovalo publikum a skrášlilo dielo. Presne tak, ako to bolo v starej hudbe, kde skladatelia predpísali generálny bas a ostávalo na interpretovi zabaliť ho do akordov a pridať ozdoby.
Brat Lucie Enrico (George Petean) núti sestru do nechcenej svatby
V čom je nová inscenácia naozaj nová? Predovšetkým v hudbe – znie tak, ako ju skomponoval autor a ako ju dôsledne uvádza taliansky dirigent a odborník na bel canto, Evelino Pidò. V tom mala byť jej veľká sila. Všetci speváci, ba aj tí, ktorí svoje roly spievajú na prestížnych operných scénach, ako protagonisti Olga Peretyatko v Metropolitnej opere v New Yorku alebo Juan Diego Flórez v Barcelone, či Mníchove, sa museli svoje roly naučiť znova. Pretože ide o partitúru čistú, ba i kadencia, slávna ária šialenstva, sa očisťuje od všetkých nánosov a dirigent ju vytvoril podľa poznámok skladateľa – uviedol, že sa pri jej tvorbe radil so sólistkou, ale skladateľovho diela sa „autorsky“ nedotkol.
Olga Peretyatko sa zhostila svojej roly na vysokej profesionálnej úrovni. Skutočnosť, že dielo v tejto historicky poučenej interpretácii nedáva priestor pre štylizáciu kľúčovej árie šialenstva „Oh, giusto cielo!…Il dolce suono“ a ani režijná koncepcia nehyperbolizuje titulnú hrdinku, spôsobila, že Olga Peretyatko ostala akoby v tieni Edity Gruberovej. Azda aj neprávom, hoci pravdou je, že timbre Gruberovej, jej spôsob uchopenia tónu a dosahovania výšok, sú stále živé a neprekonané.
Ária šialenstva sa roky spievala v doprovode flauty, v novej inscenácii sa spieva v sprievode sklenenej harmoniky – tak to napísal Donizetti – a neobsahuje žiadne krásy, ktorými oplývala v predstaveniach ostatných 40 rokov. Autor musel hneď po vzniku diela nahradiť originálnu sklenenú harmoniku flautou, pretože Neapol nemal prostriedky na zabezpečenie tohto nástroja (zostrojil ho v roku 1763 Benjamin Franklin). Hudba v pôvodnej verzii nemala byť zásadne odlišná. Nie je to tak, je to akoby úplne nové dielo, ktoré sa so zaužívanou Luciou nedá ani porovnať. Línie melódii sú strohejšie, jednoduchšie, tempá sú fádnejšie (jemne pomalšie), mnohé excelentné výšky sú zrušené, ale hlavne ária šialenstva už nemá tú magickú silu a nie je ani režijne centrom diania.
Nanútený manžel Arturo (Lukhanyo Moyake)
Sólistické obsadenie s ruskou sopranistkou Olgou Peretyatko a s Juanom Diegom Flórezom je hviezdne (Bratislavčania mali obrovskú šancu zažiť oboch protagonistov na koncertoch agentúry Kapos). Peretyatko má vynikajúcu techniku, kultivovaný prejav, dobrý rozsah – Lucia vyžaduje dramatické spievanie, ale je doménou koloratúrneho sopránu, tradičná verzia jej však dovoľuje byť centrálnou postavou spevácky i herecky. V novej produkcii je skromnou ženou, zneužívanou na mocenské ciele aj samotným milencom a spevácky podáva čistý výkon na základe kritického vydania originálnej partitúry, s vnútornou vášňou, ktorá však sa nedostane na povrch kvôli obmedzujúcej réžii.
Juan Diego Flórez exceloval vo vynikajúcej forme, postavu poňal chladne, ako mu to predpísala réžia a taký je aj jeho výraz, ktorý je zvukovo nádherne prierazný, ale náznak citu je až v záverečnej slávnej árii „Tu che a Dio spiegasti l’ali“, keď už spoznáva svoj omyl, že odvrhol svoju lásku a rozhoduje sa ukončiť svoj život. Profesionálne výkony podali Jongmin Park (Raimondo), George Petean (Enrico), Lukhanyo Moyake (Arturo), Virginie Verez (Alisa) a Leonardo Navarro (Normanno). V pôsobivom sextete „Chi mi frena in tal momento“ na záver druhého dejstva opery ukázali kvality všetci sólisti. Zbor, ktorý pripravil Michael Schebesta, bol štatistom, pozorovateľom, sem-tam urobil takmer felliniovské gestá. K výslednému dojmu prispievali aj rigorózne čierne upäté kostýmy. Orchester bol jednoznačným víťazom produkcie, hudba, aj keď nezvyčajná, poskytla veľký zážitok.
Raimondo (Jongmin Park), Luciin vychovávateľ
Autorom réžie je Francúz Laurent Pelly, ktorý inscenoval už piatu Donizettiho operu a dokonca sám navrhol kostýmy. Jeho poetika ma zaujíma, lebo je minimalistická a moderná. Po živej a (ale) tradičnej inscenácii to bola veľmi veľká zmena, s ktorou sa snažili vysporiadať speváci i publikum. Chýbal jej však väčší náboj, nevyjadrovala drámu (zatiaľ čo hudba drámu vyjadruje). Mottom bola podceňovaná žena medzi ziskuchtivými mužmi – dominuje moc a sláva. Jednoduchá dráma – Lucia miluje Edgarda, ale podriaďuje sa bratovi a súhlasí so sobášom s Arturom, do ktorého ju núti brat Enrico, pri podpise zmluvy ju pristihne Edgardo a odvrhne ju, Lucia sa pomiatne a počas svadobnej noci Artura zabije. Prichádza kľúčová scéna diela – ária šialenstva, vôbec prvá ária tohto druhu, a to práve z pera Donizettiho v tomto diele. Po nej Lucia umiera, Edgardo sa chce v súboji s jej bratom pomstiť, ale skôr, než súboj nastane, prebodne sa nožom. Pekná je postava vychovávateľa Raimonda.
Režisér chcel, aby jeho Lucia a Edgardo prejavovali náznaky psychickej nepohody už od začiatku. Až potom prichádza vrchol drámy, šialenstvo, vražda a samovražda. Ako vysvetlil psychiater Dr. Georg Titscher v úvodnom matiné Viedenskej štátnej opery k novej inscenácii, v 19. storočí mohla naozaj svadobná noc vyvolať šialenstvo a pomätenie, pretože diečatá si brali partnerov, ktorých si nevybrali a o tom, čo v manželstve nasleduje v intimite, nič netušili, a to bol aj Luciin prípad. Aj muzikológovia a dramaturgovia opery zdôrazňovali dôvody pre úspech tohto diela v 19. storočí – najskôr románu, potom opery – ženy sa s postavou Lucie identifikovali.
Lucia di Lammermoor v podaní Olgy Peretyatko
Scéna (Chantal Thomas) je bielo-šedo-čierna, dominuje šerosvit a v momentoch lásky, milostných duetov alebo vrcholiacej tragédie, prechádza do červenej. Ide o navodenie hmlistej atmosféry. A potom, ako vysvetľoval režisér, namiesto hmly, ktorú speváci neobľubujú, padá sneh. Má prestavovať čistotu Lucie. Oceňujem jednoduchosť, strohosť a priamočiarosť scény – v prvom obraze dominuje jeden kváder a na zemi šikmina, v ďalších sú transparentné steny, ktoré sa postupne zväčšujú. Speváci akciu iba naznačujú, tragédia sa stupňuje iba náznakovo, viac akcie je v závere. Opera končí Edgardovou áriou, trochu netradične, nakoľko skladatelia zvykli v romantickej opere skomponovať záverečnú áriu pre hlavného protagonistu / protagonistku diela.
Nová produkcia vzbudzuje veľké diskusie a reflexie. Mňa osobne teší to sústavné pripomínanie, že práve postavou Lucie nastal v kariére Edity Gruberovej zásadná zlom a definitívne vykročila na svetovú scénu (hoci v MET debutovala rok predtým) a že každé ďalšie uvedenie tejto opery počas 40 rokov bolo neopakovateľným zážitkom. Svedčí o jej umnosti narábať s hlasom, že v deň viedenskej premiéry účinkovala v tejto opere v Erkelovom divadle v Budapešti.
Rakúska televízia odvysiela časovo posunutý priamy televízny prenos z predstavenia opery Lucia di Lammermoor k 150. výročiu Viedenskej štátnej opery v piatok 15. februára (ORF2 o 21,10 hod.).
Rozhlasový záznam premiéry: https://oe1.orf.at/player/20190209/542850
