„Musik ist eine heilige Kunst“ (Hudba je posvätné umenie), tieto slová vložili skladateľ Richard Strauss a libretista Hugo von Hofmannsthal do postavy Skladateľa v závere prológu k opere Ariadna na Naxe. V tejto vetičke sa skrýva kus neodškriepiteľnej a zovšeobecniteľnej pravdy.
Samozrejme, ak ju vnímame v kontexte s autormi, ktorí vďaka svojmu talentu, jedinečnosti a schopnosti fascinovať publikum, vošli do histórie. Jedným z nich je nesporne Richard Strauss (1864 Mníchov – 1949 Garmisch-Partenkirchen). Tvorca širokej palety hudobných druhov. Opier, symfonických básní, inštrumentálnych koncertov, komornej a baletnej hudby, zborov bez orchestra, pochodov i fanfár. A v neposlednom rade približne dvesto dvadsiatich piesní. Výberu z nich patrí dnešný večer.
Poznáme vôbec na Slovensku Richarda Straussa? Jeho dielo a komplexnú osobnosť?
Odpovie si asi každý inak. Koncertný návštevník možno kladnejšie, operný však k tomu veľa dôvodov nenájde. A milovník piesňovej literatúry asi podobne. S výnimkou cyklu Štyroch posledných piesní. Ponechajme si v nasledovných riadkoch tému spojenú s ľudským hlasom a pokúsme sa aspoň dotknúť aj iných charakteristík Richarda Straussa. Žartovne nazývaného „Richardom tretím“. Pointu poznáte? Prvým bol Wagner a druhý vraj nejestvoval. Dnes sa nám prihovoria obaja.
Pätnásť Straussových opier, z ktorých približne dve tretiny aktívne žijú v repertoároch divadiel (našou hanbou je, že v bezmála storočných dejinách slovenskej opery sme naživo spoznali len štyri), pätnásť partitúr rozmanitých nálad, farieb, žánrov a minutáže, vzniklo v časovom oblúku bezmála plných piatich desaťročí. Od prvotiny Guntram, skomponovanej až v Straussovej tridsiatke (jediná opera, ktorej premiéra sa uskutočnila v 19. storočí), cez Ohňa zmar (1901), jednodejstvové drámy Salome (1905) a Elektra (1909 – prvá zo šiestich spoluprác s Hugom von Hofmannsthalom), ktoré uzreli svetlo sveta v prvej dekáde minulého storočia, sa posuňme ďalej. K unikátnemu Gavalierovi s ružou (1911), Ariadne na Naxe (1912) a Žene bez tieňa (1919). Trocha v úzadí stoja tituly z dvadsiatych (Intermezzo, Egyptská Helena) a tridsiatych rokov (Deň mieru, Daphne), s výnimkou skvostnej Arabelly (1933 – posledné dielo na Hofmannsthalovo libreto) a komikou nadýchnutej Mlčanlivej ženy (1935). Láska Danaina, skomponovaná v rokoch 1938-40 mala až posmrtnú premiéru roku 1952. Komorný skvost staroby Capriccio (1942), posledný javiskový opus, uzavrel nesmiernu širokú a na metamorfózy kompozičného slovníka bohatú tvorbu Richarda Straussa.
Dal svetu najexpresívnejšie hudobné drámy pre vyše stočlenný orchester i filigránsku – pre sláčikové sexteto – napísanú opernú predohru (Capriccio). Dostal prívlastky posledného romantika, expresionistu, vyznávača naturalizmu, ale aj impresionistu či symbolistu. Nie pre svoje estetické nevyhranenie, ale naopak, tento slovami životopisca Ernsta Krauseho „čarodejník orchestra“, bol obdarený schopnosťou reflektovať najrozmanitejšie okruhy tém. Po smrti rakúskeho básnika a libretistu Huga von Hofmannsthala, s ktorým v tandeme vytvoril šesť najúspešnejších opier, bol Richard Strauss spočiatku presvedčený, že jeho operná tvorba sa uzavrela. Keď mu však Stefan Zwieg ponúkol text k Mlčanlivej žene, nezaváhal a zrodila sa komická opera. Radostnej nálade diela, žiaľ, protirečila doba. Nástup fašizmu spôsobil, že z premiérového plagátu bolo odstránené Zweigovo meno a po prvých reprízach bola Mlčanlivá žena umlčaná.
Dlhý život Richarda Straussa bol naplnený nielen aktivitami kompozičnými, ale tiež činnosťou dirigentskou a organizátorskou. Vo Viedni v rokoch 1919-1924 zastával popri Franzovi Schalkovi funkciu „spoluriaditeľa“ Hofoper (Dvornej opery), čo bol predchádzajúci názov Štátnej opery. Krutá doba poznačila aj ľudský osud Richarda Straussa. Neopustil Nemecko, roku 1933 sa stal prezidentom Ríšskej hudobnej komory, ochotne zaskočil v Bayreuthe za Artura Toscaniniho, ktorý sa na znak politického protestu zriekol dirigovania Parsifala. A nezastal sa ani svojho priateľa Fritza Buscha, ktorého kvôli antipatii k nacizmu pozbavili vedúcej funkcie v drážďanskej Semperovej opere. Napokon, ani svetovú premiéru Arabelly nedirigoval Busch, ale s nacizmom stotožnený Clemens Krauss. Minca má aj druhú stranu: kvôli spolupráci so židovským básnikom Stefanom Zweigom na Mlčanlivej žene, padol Strauss do nemilosti nacistov a roku 1935 sa vedúceho postu v Ríšskej hudobnej komore vzdal. Po vojne sa presťahoval do Švajčiarska a musel čeliť obvineniam, že sa dostatočne nedištancoval od Tretej ríše.
Hudba a slovo sú brat a sestra… Takým zmierom dopadne názorová dišputa medzi skladateľom Flamandom a básnikom Olivierom v poslednej Straussovej opere Capriccio. Uprostred 2. svetovej vojny si skladateľ s libretistom Clemensom Kraussom zvolili tému vedome bočiacu od hrôz doby, v umení často pertraktovanú, či má prednosť hudba alebo slovo. Vo svojich piesňach – a zanechal ich okolo dvestodvadsať – obom estetickým kategóriám prisúdil rovnaké právo. Komponoval ich vo všetkých obdobiach svojej dlhej tvorby. Hoci tie prvé sa stratili, už cyklus piesní s opusovým číslom 10, pochádzajúcich z roku 1885, teda od 21-ročného Richarda Straussa (sem patrí známa a veľmi často interpretovaná pieseň Zueignung), patrí k najznámejším a aj najčastejšie nahrávaným.
Blok šiestich piesní, ktoré si vypočujeme v prvej polovici dnešného koncertu, nie je kompaktným cyklom, ale výberom zo súborov. Vznikali v rokoch 1886 až 1896, takže patria do čias medzi skladateľovou mladosťou a začínajúcou zrelosťou. Bolo to kompozične plodné obdobie, keď si Richard Strauss popri dirigentskej činnosti cibril svoj nezameniteľný štýl. Spoznával mnohých kolegov, ale aj svoju žiačku a neskoršiu manželku, sopranistku Paulinu de Ahna. Jej venoval množstvo piesní. V tejto tvorivej perióde sa zrodili napríklad známe symfonické básne Don Juan, Macbeth, Smrť a vykúpenie, Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela či Tak riekol Zarathustra. Ale aj operná prvotina Guntram. A množstvo piesňových cyklov pre hlas a klavír, prípadne orchester.
Pieseň Ständchen (Serenáda) je v poradí druhou zo zbierky Šiestich piesní pre vysoký hlas a klavír, op. 17 z roku 1886. Vznikla na text básne Adolfa Friedricha von Schacka, aristokrata, básnika, lingvistu, diplomata a zberateľa umeleckých diel. Richard Strauss zhudobnil desať jeho básní, z nich šesť v opuse 17. Prvým interpretom Ständchen bol roku 1889 tenorista Heinrich Zeller, neskôr ju do svojho repertoáru pojalo (či v klavírnej, alebo orchestrálnej verzii z pera rakúskeho skladateľa Felixa Mottla, ktorú napokon prijal aj Strauss) množstvo interpretov rôznych hlasových odborov. Okrem iných, aj Fritz Wunderlich či dokonca Jussi Björling, Dietrich Fischer-Dieskau či Renée Fleming.
Pieseň Ich trage meine Minne na text skladateľovho berlínskeho priateľa Karla-Friedricha Henckela otvára cyklus Fünf Lieder op. 32. Strauss ju skomponoval v Mníchove roku 1896 (v rovnakom roku vznikla aj veľkolepá symfonická báseň Also sprach Zarathustra, op. 30) a venoval ju svojej manželke Pauline. Je to vcelku melodicky jednoduchá, ale hlboko emotívna pieseň v dvoch strofách. Má tiež dve verzie, klavírnu i orchestrálnu.
Verführung patrí k najrozsiahlejším piesňam skladateľa. Skomponoval ju roku 1896 v Berlíne na slová škótsko-nemeckého autora, zaradeného tiež medzi predstaviteľov individualistického anarchizmu, Johna Henryho Mackaya. Richard Strauss ju skomponoval pre hlas a orchester a je prvou z cyklu Vier Gesänge für Stimme und Orchester op. 33. Z mnohých zachovaných interpretácií je pozoruhodná historická nahrávka z roku 1937 so svetoznámou sopranistkou, rodáčkou z Prešova, Rose Pauly.
Trojica piesní Heimliche Aufforderung, Morgen! a Cäcilie pochádza z vysoko hodnoteného súboru Štyroch piesní op. 27 z roku 1894. Jedinou, v dnešný večer chýbajúcou, je prvá Ruhe, meine Seele!. Ďalšie však zaznejú v zmenenom poradí. V pôvodnom je druhým číslom pieseň Cäcilie, vášnivý výlev milostného vzplanutia, skomponovaná na text ľúbostnej básne nemeckého poeta, novinára a kritika Heinricha Harta. Nazvaná je po mene manželky autora textu a Richard Strauss ju skomponoval v Marquensteine 9. septembra, deň pred sobášom s Paulinou. Všetky štyri boli súčasťou svadobného daru. Orchestrálnu verziu pripravil skladateľ roku 1897. Tretia Heimliche Aufforderung a štvrtá Morgen! z cyklu sa opiera o texty Johna Henryho Mackaya. Obaja básnici (podobne aj autor prvej) boli socialisti a Mackay si dokonca prial, aby si Strauss vybral skôr texty sociálne zamerané. No on siahol po básňach s ľúbostnou tematikou. Heimliche Aufforderung preberá vášnivý tón Cäcilie, Morgen! je však pokojnejšia, opojne lyricko-emotívna, dynamicky vedená v pianissimovej línii. Pôvodne sólový hlas sprevádzal klavír, potom klavír a husle a po zinštrumentovaní, s ťažiskom na sláčiky a harfu, vznikla nemenej pôsobivá verzia.
Štyri posledné piesne (Vier letzte Lieder) AV 150 sú dielom, stojacom v úplnom závere dlhotrvajúcej, prebohatej, cca 300 opusov zahŕňajúcej tvorby Richarda Straussa. Vznikali roku 1948 vo Švajčiarsku, kde sa skladateľ so svojou manželkou po 2. svetovej vojne usadil. Spolu s posmrtne premiérovanou piesňou Malven sú to záverečné skladateľom dokončené skladby. Štyri posledné piesne nemajú opusové číslo (tie má len 88 skladieb), kompletný tematický index pripravil roku 1959 muzikológ Erich Hermann Müllera von Asow a po jeho smrti ho roku 1985 doplnil Franz Trenner (tu nájdeme označenie AV 150), ktorý zoznam podľa najnovších výskumov dodatočne aktualizoval.
Zatiaľ čo Giuseppe Verdi si vo svojej osemdesiatke, v Shakespearom inšpirovanej poslednej opere Falstaff zašpásoval s vtipnou pointou záverečnej fúgy, Richard Strauss vo svojich 84 rokoch sa so životom vyrovnával v odlišnej nálade. V spomienkach, myšlienkach na smrť a odchádzanie. A to všetko na pozadí hrôz vojny. Oprel sa o texty dvoch autorov, v troch piesňach (Jar, September, Pri usínaní) je to nemecko-švajčiarsky spisovateľ básnik a maliar Hermann Hesse, v jednej (Večerné zore) Joseph von Eichendorff. Richard Strauss ich nekomponoval ako uzavretý cyklus a ani jeho názov nepochádza od skladateľa. Vznikali v odlišnom poradí, ako sú známe z posmrtného vydania Ernsta Rotha.
Ako prvú skomponoval pieseň Im Abendrot na slová Josepha von Eichendorffa (v cykle sú na poslednom mieste), v nej nájdeme aj citácie zo svojej symfonickej básne Smrť a vykúpenie, po nej tri vznikli podľa textovej predlohy Hermanna Hesseho: Frühling, Beim Schlafengehen a nakoniec September. Premiéra sa uskutočnila osem mesiacov po smrti Richarda Straussa 22. mája 1950 v londýnskej Royal Albert Hall. Sopránový part spievala Kirsten Flagstadt, Philharmonia Orchestra dirigoval Wilhelm Furtwängler. Prvá interpretka, ale aj viaceré veľké osobnosti danej doby (Sena Jurinac či Lisa della Casa) sa nedržali publikovaného cyklického poradia, ktoré sleduje skôr logickú niť od jari cez obraz jesene, predtuchu konca až po dotyk smrti či vykúpenie, ale postupovali odlišne. Bez ohľadu na to, je cyklus Štyroch posledných piesní jedným z vrcholných diel skladateľa. Jeho práca s ľudským hlasom a kombinácia s podmanivo farebnou, cituplnou a zároveň rafinovanou inštrumentáciou, je jedinečná a v hudobnej histórii ťažko porovnateľná. Štyri posledné piesne sú doménou pre sopranistky. Kompletne ich z iných hlasových odborov dosiaľ interpretoval azda len Jonas Kaufmann, takže v podaní Pavla Bršlíka sme svedkami zaujímavého, experimentom okoreneného počinu.
Dnešný večer, tematicky zakotvený v piesňovej tvorbe Richarda Straussa, doplnia dve ukážky z diela Richarda Wagnera (1813 Lipsko – 1883 Benátky). Predohra k opere Tannhäuser je rozsiahlym číslom, otvárajúcim skladateľovu romantickú operu v troch dejstvách. Pochádza zo skorej tvorivej periódy a jej premiéra sa uskutočnila roku 19. októbra 1845 v Saskom kráľovskom divadle (dnešnej Semperovej opere) v Drážďanoch. Bez mimoriadneho úspechu. Druhá verzia, prispôsobená dobovým požiadavkám (s neodmysliteľným baletom), uzrela svetlo sveta v Paríži roku 1861. U publika neuspela, no kritika kvality Tannhäusera jednoznačne podčiarkla. Tematicky prvá Wagnerova opera s námetom z nemeckého stredoveku čerpá z prameňa Heineho legendy, z Bechsteinovej ságy a napokon aj zo speváckeho zápasu z pera E.T.A. Hoffmanna. Predohru otvára motív spevu pútnikov, približujúcich sa a postupne utíchajúcich. S príchodom noci sa objavujú čarovné javy, to už sú zvodné kúzla z Venušinho vrchu. Objavuje sa i Tannhäuser, pevec lásky, volanie Venuše a rozkoše bakchantiek zapaľujú jeho krv. Všetko však náhle utícha. Opäť sa ozýva hlas pútnikov, vlnenie spevu prerastá do vznešeného vzplanutia. Je to jas Venušinej hory, spasenej z prekliatia bezbožnosti.
Siegfriedova idyla (Siegfried Idyll) WWV 103, otvára druhú polovicu večera. Richard Wagner ju skomponoval v štýle symfonickej básne pre komorný orchester tajne, ako dar svojej druhej manželke Cosime, pri príležitosti narodenia ich syna Siegfrieda. Po prvýkrát zahrali Siegfriedovu idylu hráči zürišského Tonhalleorchestra na Vianoce roku 1870 na schodoch ich vily pri Luzerne, keď Cosima oslavovala svoje 33. narodeniny. Pod finančným tlakom neskôr sám Wagner rozšíril inštrumentáciu (pôvodne bola určená trinástim hudobníkom) a z „tajnej“ sa stala verejne často uvádzaná koncertná skladba. Hudba preberá motívy aj z hudobnej drámy Siegfried (tretia časť tetralógie Prsteň Nibelungov) a stala sa jediným príspevkom skladateľa do hojne uplatňovaného žánru symfonických básní.
PAVEL UNGER
